Pamätáte si na článok o kapuste nakrájanej na kocky a o tom, prečo je zmena taká ťažká?
Podobné zvyky máme aj v premýšľaní o sebe. Niektoré názory na vlastné schopnosti sme si vytvorili tak dávno, že ich už ani neskúmame. Jednoducho ich berieme ako fakt.
„Ja sa na podnikanie nehodím.“
„Neviem hovoriť s ľuďmi.“
„Nikdy som nebol priebojný.“
„Na toto už nemám vek.“
Takto sa vidíme. A podľa toho sa často aj rozhodujeme.
Čo ma v tomto naučil multilevel
Keď som začínala v multileveli, veľa sa hovorilo o myslení. O tom, ako sa človek pozerá na svoje možnosti, ako prijíma odmietnutie a čo urobí, keď sa mu nedarí.
Postupne som pochopila, prečo sa táto téma stále vracia. Môžeme poznať produkty, vedieť, ako viesť rozhovor, aj mať pripravený plán. Potom príde chvíľa, keď máme niekoho osloviť, a v hlave sa ozve: „Čo si o mne pomyslí? Nebudem mu na smiech?“
Niekedy sa zastavíme ešte skôr, než vôbec zistíme, ako by ten rozhovor dopadol.
Inokedy sa odhodláme, ale človek nemá záujem. To sa pri tejto práci stáva. Lenže my si z jeho odpovede dokážeme odniesť oveľa viac, než v nej bolo povedané.
On povedal: „Teraz nemám záujem.“
My sme počuli: „Nie si dosť dobrý.“
A s takýmto záverom sa už do ďalšieho rozhovoru ide ťažšie.
Jedna skúsenosť ešte nerozhoduje o našich schopnostiach
Toto považujem za veľmi dôležité: vedieť oddeliť to, čo sa stalo, od toho, čo si na základe toho povieme o sebe.
Nepodarený rozhovor môžem rozobrať. Kde som sa ponáhľala? Počúvala som vôbec? Rozumela som tomu, čo ten človek potreboval? Alebo som len prišla v nevhodnej chvíli?
S tým sa dá pracovať.
Keď si však poviem „ja na to nemám“, celé premýšľanie sa tým môže skončiť. Urobila som zo situácie rozsudok nad sebou.
Podobne je to pri úspechu. Niečo sa podarí a zrazu máme pocit, že zvládneme všetko. Aj vtedy pomáha pozrieť sa konkrétne na to, čo fungovalo. Čo som urobila dobre? Čo sa môžem naučiť a použiť nabudúce?
Tak si podľa mňa budujeme pevnejšiu dôveru vo vlastné schopnosti. Máme sa o čo oprieť aj v deň, keď nadšenie vyprchá.
Ktorá tvár v zrkadle práve rozhoduje?
Predstavujem si zrkadlo, v ktorom vidím viac svojich podôb. Spokojnú, veselú, sebavedomú. Ale aj unavenú, smutnú či vystrašenú.
Všetky patria ku mne. Každá však môže tú istú situáciu vyhodnotiť trochu inak.
Keď si verím, nový nápad ma zaujme. Keď som po sklamaní, pri tom istom nápade hneď vidím všetko, čo sa môže pokaziť. Okolnosti sa možno vôbec nezmenili. Zmenilo sa moje rozpoloženie a s ním aj pohľad na vlastné možnosti.
Preto sa učím nevynášať veľké závery o sebe práve v chvíli, keď som vyčerpaná alebo ma niečo zasiahlo.
Môžem si priznať, že mám strach. Môžem si potrebovať oddýchnuť. Nemusím z toho hneď vyvodiť, že som neschopná alebo že všetko doterajšie úsilie bolo zbytočné.
Pozitívne myslenie samo osebe nestačí
Povedať si „odteraz budem myslieť pozitívne“ je jednoduché. Všimnúť si vlastné zaužívané reakcie a začať s nimi pracovať už také jednoduché nie je.
Vyžaduje si to aj poctivosť voči sebe. Niekedy mi naozaj chýbajú vedomosti alebo prax. Niekedy sa potrebujem lepšie pripraviť. A niekedy som pripravená dosť, len čakám na istotu, ktorú pred prvým pokusom nemôžem mať.
Pomáha mi položiť si konkrétnejšie otázky:
Čo z toho naozaj neviem? Čo sa môžem naučiť? Čoho sa obávam? A čo najhoršie sa môže stať, ak to skúsim?
Keď si na ne odpoviem, mám pred sebou niečo uchopiteľné. Viem sa pripraviť na rozhovor, vyhľadať pomoc alebo prijať, že výsledok nemám úplne pod kontrolou.
Samotné povzbudenie by mi toto nevyriešilo.
Tento pohľad si nosíme aj do rodiny a práce
Zďaleka sa to netýka iba ľudí v biznise.
Ak sa v práci vidím ako človek, ktorého názor aj tak nikoho nezaujíma, pravdepodobne ho poviem menej často. Ak som v rodine presvedčená, že všetko musím zvládnuť sama, ťažko niekoho požiadam o pomoc. A keď si o sebe roky hovorím, že sa nedokážem nič nové naučiť, možno sa ani neprihlásim na kurz, ktorý ma láka.
Náš pohľad na seba sa premieta do celkom obyčajných rozhodnutí. Komu zavoláme. Kde sa ozveme. Čo odmietneme. O čo sa vôbec pokúsime.
Mnohí z nás vyrastali s veľkým dôrazom na to, čo povedia ostatní. Naučili sme sa sledovať ich reakcie a podľa nich posudzovať aj seba. Lenže druhí ľudia nepoznajú všetky naše dôvody, možnosti ani skúsenosti. Ich názor môže byť užitočný, ale potrebujeme vedieť vytvoriť si aj vlastný.
Pohľad na seba má vychádzať zo skutočnosti
Nechcem si o sebe nahovárať, že zvládnem čokoľvek. Chcem sa na seba vedieť pozrieť poctivo: toto už viem, v tomto sa potrebujem zlepšiť a toto som ešte neskúsila, takže zatiaľ nemôžem vedieť, ako mi to pôjde.
Aj preto považujem prácu na myslení za dôležitú. Pomáha mi všimnúť si, kedy sa rozhodujem podľa skutočnosti a kedy podľa starej predstavy o sebe.
Človek sa počas života učí, získava skúsenosti a zvláda situácie, ktoré si kedysi nevedel ani predstaviť. Bola by škoda, keby sa pri každej ďalšej príležitosti posudzoval podľa obrazu, ktorý si o sebe vytvoril pred dvadsiatimi rokmi.
Možno už dávno dokážeme viac, než si dovolíme pripustiť. Len sme svoj pohľad na seba ešte nestihli opraviť.